1/11/2017

Sváry s bakalárkou

Ach... keď si predstavím, že o dva roky ma čaká opäť toto trápenie vo väčšom rozsahu, tak sa mi chce zvracať... Ale nie, zase až také hrozné to nie je, fakt nie, len mám občas fakt sto chutí hodiť tyčku alebo vyhodiť notebook a všetky knihy a materiály cez okno. Zatvorené. Nech počujem ten krásny treštivý zvuk, ktorý by mi uľavil. Áno, existujú aj lacnejšie varianty a lá kúpiť nejaký hrnček v akcii za éčko a hodiť ho o zem, ale komu by sa to chcelo upratovať? Alebo vypiť fľašu vína a tú hodiť o stenu (no nie som žiaden zloduch ani nič obdobné, takže aj toto môžme škrtnúť...). Existuje toooľko možností ako si uľaviť rozbitím niečoho, čohokoľvek, no také veci sa nerobia. Či hej?



Snažím sa držať svoju psychiku ako tak pohromade. Stále si pripomínam, že už len polroka a štátnice a obhajoba budú za mnou. Že všetko dobre dopadne. No poznáte to... keď na vás príde TEN stav (a milé dámy, keď ten stav príde počas našich dní, blueh), tak ťažko svojej hlave dohovoríte. Ono ti vám to je celkom vtipné :D Predstavte si, ako sa bavíte sami so sebou, snažíte sa upokojiť, nájsť pohodu, aby ste mohli pokračovať ďalej... a nejaký váš podvedomý hlások tam len vreští AAAAAAAAAAAAAAAA a neprekričíte ho ani za toho malého slonieho boha. Proste si vreští na plné peky a nič. Absolútne nič. Vám len sťahuje hruď, cítite sa neschopný a máte pocit, že sa nad vami sťahujú mračná pekla a potom... potom to prejde. Len tak. Ako keby lusknutím prstov.

Som dosť perfekcionistka, čo sa týka takýchto prác (čo sa týka učenia na skúšky... ehm, to je už druhá vec, som proste prokrastinátor prvej triedy). Stále si čítam ten istý odsek dokola (nahlas! pretože študujem anglický odbor a potrebujem vedieť, či to jednoducho znie dobre... ale ani moje uši nie sú dokonalé a občas sa čudujem, čo som to vlastne vyplodila a prečo mi to prišlo ako skvelý nápad) a prechádzam materiálmi a snažím sa to napísať tak, aby to bolo dobré, aby som s tým bola spokojná...


...a potom to dám školiteľke a nájdem si červené more :D Zatiaľ som tak neučinila (teda, neposlala som jej nič, lebo jej nechcem posielať pár odsekov, keď bude na svete polka - čo bude čoskoro - tak vtedy jej to pošlem a uvidíme). A to aj hlavne z toho dôvodu, že by som bola neskutočne, ale fakt až nepredstaviteľne, demotivovaná, pokiaľ by mi to poslala naspäť s tým, že je to zlé, treba toto, toto a toto inak a však... viete :) Takže si to šetrím na neskôr, keď budem vedieť, že nebudem musieť dokola celý mesiac prepisovať len prvú stranu. 

Takže tak... ja a bakalárka... ja a bakalársky ročník všeobecne... je to celkom sranda. Taká nie práve najpríjemnejšia, ale pevne verím, že prinesie ovocie. 

Dúfam.

Veľmi silno dúfam.

Držte teda palce!

1/10/2017

Bad Mommy | Alebo psychopat, sociopat a obeť

Viete čo? Tarryn Fisher je blázon. Fakt. Už ste ma o nej počuli hovoriť. Pamätáte si na F*ck love? Pamätáte? A stále ste to nečítali? Shame on you! Mali by ste! Minule som akurát v kindli prechádzala cez moje obľúbené quoty z tohto skvostu. A fakt by ste si to mali prečítať. Takže keď som videla, že Tarryn vyšla ďalšia kniha (a okrem toho ďalšia, ktorú som absolútne nezaregistrovala a ešte ma čaká aj jej Opportunist... ehm), tak som si povedala: čo tam po bakalárke, Simčila, čítaj! A aj som čítala...

Kniha je napísaná z 3 pohľadov - z pohľadu Fig, Dariusa a Jolene. Nechcem ukazovať prstom, kto je kto, nato prídete po prečítaní pár strán i vy sami. Ale je to tak - nájdete tam psychopata, ktorý o tom ani nevie. Nemá život. Nemá charakter, tak sa priživuje na niekom inom. A potom sociopata, ktorý ani netuší, čo robí, pretože je emočne odťatý, pretože je... no... sociopat. A obeť. Keď som písala "recenziu" na Goodreads, napísala som tam, že táto kniha nie je pre všetkých a už vôbec nie pre tých, ktorí si veľmi, ale ozaj VEĽMI zakladajú na tom, aby mali radi hlavné postavy.

Viete, ja to mám vo väčšine prípadov u prdele. Ani v realite nemám rada každého, dokonca sa nájdu aj ľudia, ktorých by som najradšej vlastnoručne uškrtila (o nenávisti nehovorím, to je emócia, ktorá hovorí, že ma ten človek stále nejakým spôsobom serie a viete... na nenávisť vynaložíte strááášne veľa energie a mne sa nechce), tak prečo by taký nemohol byť hlavný hrdina... ehm, viacero hlavných hrdinov? Viete, ešte aj tú obeť som mala občas chuť uškrtiť. Pretože prečo? A potom mi to trklo - lebo je človek. Všetci sme ľudia. A aj keď sa hrdo bijeme do hrude, akí sme MY tí iní, ako sa nenecháme využívať, ako vieme stále povedať názor... je to bullshit. Viem to ja, ty aj on, len si to nepriznáme, lebo však načo. A rovnako to nechcel vidieť ani naša obeť a ako dopadla...

Musím uznať, že Bad Mommy nesie nááádherný odkaz. Trošku nekonvenčne podaný a niektorí ho
možno aj prehliadnu, ale je tam a vyrazil mi úplne dych. Stále si však nie som úplne istá, čo si o tejto krátkej knihe (má čosi cez 250 strán, jednohubka... ťažká jednohubka s kopou klobásy a slaniny, z ktorej vám bude ťažko) myslieť. Fakt netuším. Ani som ju nehodnotila, no mnohé som si z nej vzala.

Nerozdávajte sa, určite nie. Ja som sa v tej obeti aj trochu našla - pretože aj ja sa snažím v každom vidieť LEN to dobré a srať na všetko zlé a zhnité v jeho vnútri. Fakt. A potom to príde - facka a ja to zrazu vidím a je mi zle (bejvávalo to horšie). Takže bacha nato, koho pustíte do svojho života. Môže to byť riadny hajzel.

A ku knihe? Prečítajte si to. Teda... ak vám nevadia úplne zvnútra prehnité postavy, ktoré by ste v realite možno aj zabili. Ak ste ako ja a nevadí vám to, choďte do toho. Podľa mňa neoľutujete.

Moje hodnotenie:
...úprimne? nehodnotila som, neviem ako, ale možno nato prídete vy ;)