2/19/2017

Čo robiť a čo nerobiť...

Mala by som písať bakalárku. V podstate som sa do toho hecla, pretože som otvorila článok, čítam, poznámkujem, snažím sa prísť nato čo to kurva znamená when someone reasons inductively (nejaké návrhy?) a vykecávam sa s Beou o všetkom a ničom. A zradila som Kiku. Lebo povedala, že ničnerobenie je fajn a mám sa pridať do klubu a ja som ho opustila. Tak som si povedala, že idem písať článok. Takže som sa v podstate nahodila spiatočku a som späť v klube.


Takže... čo by som nemala robiť? Písať toto tu niečo, čo nebude mať pravdepodobne ani pointu. Nemala by som čítať knihy a uvažovať nad tým, aké by to vlastne bolo, keby že žijeme v takých svetoch a nie v tomto tu nudnom plnom nezáživných povinnosti. Ok, klamem. Strašne klamem, lebo som presne tam, kde som chcela byť a baví ma to a som spokojná, ale viete... stále budete chcieť viac. 

A potom, ako sa tak s Beou veselo vyprávam, prídem nato, že v podstate nepíšem. Nehovorím teraz o bakalárke (pretože tej sa sa snažím venovať viac ako menej), ale o takom tom tvorivom písaní. O písaní príbehov a vymýšľaní si svetov a rôznych storiek. O tom, ako prdím na Lovcov a ešte viac na Nadbytočných a ako by som kvôli čítaniu urban fantasy chcela napísať urban fantasy plnú fae, vlkolakov a neviem akej hávede a proste tak... nepíšem. Klamem. Zas. Píšem. Fan fiction. A aj tú viac nie ako áno. A som z toho smutná.

V podstate som smutná z mnohých vecí. Milujem a mám pocit, že už nie som milovaná. A neviem, čo sa vlastne stalo. A som plná potlačovanej úzkosti a stresu a všeličoho možného. Neviem, fakt neviem. Všetko sa rúti a pritom mám pocit, že mi nikdy nebolo lepšie ako teraz. Uch, asi by som sa mala nechať niekam zavrieť. Na psychiatriu alebo čo.

Takže tak. Čo robiť a čo nerobiť...

Určite písať bakalárku a venovať sa tomu čo ma baví. A určite nie v jednom kuse robiť len to, čo ma baví a hlavne si nedomýšľať chujady, ktoré ťahám z pravej päty.

Tak.

Ideme nato.

Na tú bakalárku teda. Čert mi to bol dlžen... 

2/03/2017

Môj knižný mesiac: Január

Skúšky som za sebou mala už v decembri a na január mi ostávalo len písanie bakalárky (teda... stále ostáva, ale ešte mám trochu času na teóriu a čoskoro to doklepnem) a tak som mala viac voľného času. Tak som čítala. A na moje pomery v posledných rokoch som čítala DOSŤ VEĽA! Prečítala som 6 kníh. Je síce pravda, že asi dve som začala čítať koncom roka 2016 a len ich dočítavala, ale predsa sa to ráta, no nie? O:) Niektoré som už stihla spomenúť, iné nie, ale poďme nato zhrnutie!

Twist Me (Twist Me #1) by Anna Zaires


Ako viete, ja rada dark romance. A preto som sa pustila aj do tejto - pretože mala vcelku fajn ohlasy a prečo nie? Keď som však knihu otvorila a začala čítať, trošku ma prekvapil až príliš jednoduchý štýl písania. Vďakabohu, autorka sa neskôr rozpísala a čítalo sa to veľmi dobre a veľmi rýchlo. Nejakým spôsobom, aj keď ma príbeh ani postavy nejako extra nechytili, som mala potrebu otáčať stranu za stranou. Kniha má ešte dve pokračovania Keep Me a Hold Me, ktoré sú písané aj z pohľadu hlavného hrdinu. Mám takého tušáka, že budú o čosi lepšie ako prvý diel, ale uvidíme... nechcem hovoriť hop kým nepreskočím.


Asylum by Lily White


Priznám sa, zo začiatku som s knihou bojovala. Lilyna séria Masters ma za srdce chytila viac. Avšak Asylum, ako už napovedá sám názov, bola celkom sila. Koniec ma DOSŤ prekvapil, ak mám byť úprimná. Čakala som všeličo, ale toto nie. Dokonca som vytvorila behom čítania niekoľko teórií a nesplnila sa ani jedna ak mám byť úprimná :D Ale ak by ste chceli siahnuť po nejakej knihe od Lily, radšej by som zvolila My Master's Courtesan. Chémia medzi postavami bola neskutočná a aj keď mi bolo zle z celej tej predstavy, žeby sa niečo také v skutočnosti mohlo diať... to čítanie FAKT stálo zato.


Bad Mommy by Tarryn Fisher


Túto knihu som už na blogu spomínala. Rovnako ako inú knihu od autorky - F*ck Love - kvôli ktorej som siahla aj po tejto. A poviem vám... mám setsakra zmiešané pocity a budem si musieť tú knihu prečítať ešte raz (Bad Mommy teda), aby som si vedela usporiadať myšlienky. Ak by ste chceli niečo od tejto autorky, Bad Mommy na prvú šupu teda neodporúčam :D Radšej F*ck Love alebo The Opportunist, na ktorú sa v dohľadnej dobe chystám. Bad Mommy je psycho. Ako fakt silné psycho. Asylum od Lily White je oproti tomuto šuviks. 


Before We Were Strangers by Renee Carlino


Ach bože, toto bolo niečo <3 Presne toto moje srdce i myseľ potrebovali. Viete, život nie je vždy jednoduchý a občas nám do cesty postaví neskutočné množstvo prekážok a občas, OBČAS, nám dá druhú šancu napraviť to, čo sme dosrali. A tu hlavní hrdinovia tú možnosť dostali a och... Tá kniha vôbec nebola dokonalá. Vôbec. Mala svoje chyby. Preto vždy tvrdím - knihy treba čítať, keď na ne máte práve náladu. Nie silou mocou pokračovať v niečom, čo vás nebaví. Načo? Čo ak príde ten moment, keď to bude presne tá kniha, ktorú potrebujete? U mňa to tak bolo. A ako bonus bola nááádherne napísaná a teším sa, ako sa pustím do ďalšej knihy od Renee. Veľmi sa teším <3


Dollars (Dollar #2) by Pepper Winters


Pamätáte sa, ako som sa nevedela pokračovania série Dollar dočkať? A ako kniha vyšla a ja som sa k nej nie a nie dostať? Tak teraz som sa k nej konečne dostala a uff... poviem vám, že TOTO bola jazda. Ako fakt neskutočná. A na konci som si takmer vlasy vytrhala, že dokedy zase budem musieť čakať na pokračovanie a och bože... neviem sa seriózne dočkať. Čítala som zopár názorov a našla aj sklamané recenzie... že jednotka bola o dosť lepšia a príbeh stratil čaro. Na druhej strane niektorí tvrdili, že aj keď ich táto časť tak nebavili, vidia to ako keby predzvesť dobrého pokračovania. Niečo nutné. Ja tak úplne nesúhlasím - podľa mňa bola knihy geniálna a dávalo len a len zmysel, že sa bude pohybovať týmto smerom. A teším sa na tretiu časť. VEĽMI sa teším na tretiu časť!


My Biggest Mistake by Leddy Harper


K tejto knihe poviem strašne máličko, ale predsa niečo. Ak máte radi knihy, ktoré sú tak pol na pol reálne a z druhej strany úplne mimo realitu :D A ak máte radi knihy, ktoré vo vás vyvolajú širokú škálu emócií... My Biggest Mistake je kniha pre vás. Naozaj som občas nevedela, ako to predýcham. Hlavná hrdinka totiž opustila manžela a deti. Na dva roky. A vrátila sa. A to všetko okolo... wow. Asi 30% knihy som čítala so škrípajúcimi zubami, zvyšných 70% bolo dokonalých. Škoda tých občasných momentov.





1/11/2017

Sváry s bakalárkou

Ach... keď si predstavím, že o dva roky ma čaká opäť toto trápenie vo väčšom rozsahu, tak sa mi chce zvracať... Ale nie, zase až také hrozné to nie je, fakt nie, len mám občas fakt sto chutí hodiť tyčku alebo vyhodiť notebook a všetky knihy a materiály cez okno. Zatvorené. Nech počujem ten krásny treštivý zvuk, ktorý by mi uľavil. Áno, existujú aj lacnejšie varianty a lá kúpiť nejaký hrnček v akcii za éčko a hodiť ho o zem, ale komu by sa to chcelo upratovať? Alebo vypiť fľašu vína a tú hodiť o stenu (no nie som žiaden zloduch ani nič obdobné, takže aj toto môžme škrtnúť...). Existuje toooľko možností ako si uľaviť rozbitím niečoho, čohokoľvek, no také veci sa nerobia. Či hej?



Snažím sa držať svoju psychiku ako tak pohromade. Stále si pripomínam, že už len polroka a štátnice a obhajoba budú za mnou. Že všetko dobre dopadne. No poznáte to... keď na vás príde TEN stav (a milé dámy, keď ten stav príde počas našich dní, blueh), tak ťažko svojej hlave dohovoríte. Ono ti vám to je celkom vtipné :D Predstavte si, ako sa bavíte sami so sebou, snažíte sa upokojiť, nájsť pohodu, aby ste mohli pokračovať ďalej... a nejaký váš podvedomý hlások tam len vreští AAAAAAAAAAAAAAAA a neprekričíte ho ani za toho malého slonieho boha. Proste si vreští na plné peky a nič. Absolútne nič. Vám len sťahuje hruď, cítite sa neschopný a máte pocit, že sa nad vami sťahujú mračná pekla a potom... potom to prejde. Len tak. Ako keby lusknutím prstov.

Som dosť perfekcionistka, čo sa týka takýchto prác (čo sa týka učenia na skúšky... ehm, to je už druhá vec, som proste prokrastinátor prvej triedy). Stále si čítam ten istý odsek dokola (nahlas! pretože študujem anglický odbor a potrebujem vedieť, či to jednoducho znie dobre... ale ani moje uši nie sú dokonalé a občas sa čudujem, čo som to vlastne vyplodila a prečo mi to prišlo ako skvelý nápad) a prechádzam materiálmi a snažím sa to napísať tak, aby to bolo dobré, aby som s tým bola spokojná...


...a potom to dám školiteľke a nájdem si červené more :D Zatiaľ som tak neučinila (teda, neposlala som jej nič, lebo jej nechcem posielať pár odsekov, keď bude na svete polka - čo bude čoskoro - tak vtedy jej to pošlem a uvidíme). A to aj hlavne z toho dôvodu, že by som bola neskutočne, ale fakt až nepredstaviteľne, demotivovaná, pokiaľ by mi to poslala naspäť s tým, že je to zlé, treba toto, toto a toto inak a však... viete :) Takže si to šetrím na neskôr, keď budem vedieť, že nebudem musieť dokola celý mesiac prepisovať len prvú stranu. 

Takže tak... ja a bakalárka... ja a bakalársky ročník všeobecne... je to celkom sranda. Taká nie práve najpríjemnejšia, ale pevne verím, že prinesie ovocie. 

Dúfam.

Veľmi silno dúfam.

Držte teda palce!

1/10/2017

Bad Mommy | Alebo psychopat, sociopat a obeť

Viete čo? Tarryn Fisher je blázon. Fakt. Už ste ma o nej počuli hovoriť. Pamätáte si na F*ck love? Pamätáte? A stále ste to nečítali? Shame on you! Mali by ste! Minule som akurát v kindli prechádzala cez moje obľúbené quoty z tohto skvostu. A fakt by ste si to mali prečítať. Takže keď som videla, že Tarryn vyšla ďalšia kniha (a okrem toho ďalšia, ktorú som absolútne nezaregistrovala a ešte ma čaká aj jej Opportunist... ehm), tak som si povedala: čo tam po bakalárke, Simčila, čítaj! A aj som čítala...

Kniha je napísaná z 3 pohľadov - z pohľadu Fig, Dariusa a Jolene. Nechcem ukazovať prstom, kto je kto, nato prídete po prečítaní pár strán i vy sami. Ale je to tak - nájdete tam psychopata, ktorý o tom ani nevie. Nemá život. Nemá charakter, tak sa priživuje na niekom inom. A potom sociopata, ktorý ani netuší, čo robí, pretože je emočne odťatý, pretože je... no... sociopat. A obeť. Keď som písala "recenziu" na Goodreads, napísala som tam, že táto kniha nie je pre všetkých a už vôbec nie pre tých, ktorí si veľmi, ale ozaj VEĽMI zakladajú na tom, aby mali radi hlavné postavy.

Viete, ja to mám vo väčšine prípadov u prdele. Ani v realite nemám rada každého, dokonca sa nájdu aj ľudia, ktorých by som najradšej vlastnoručne uškrtila (o nenávisti nehovorím, to je emócia, ktorá hovorí, že ma ten človek stále nejakým spôsobom serie a viete... na nenávisť vynaložíte strááášne veľa energie a mne sa nechce), tak prečo by taký nemohol byť hlavný hrdina... ehm, viacero hlavných hrdinov? Viete, ešte aj tú obeť som mala občas chuť uškrtiť. Pretože prečo? A potom mi to trklo - lebo je človek. Všetci sme ľudia. A aj keď sa hrdo bijeme do hrude, akí sme MY tí iní, ako sa nenecháme využívať, ako vieme stále povedať názor... je to bullshit. Viem to ja, ty aj on, len si to nepriznáme, lebo však načo. A rovnako to nechcel vidieť ani naša obeť a ako dopadla...

Musím uznať, že Bad Mommy nesie nááádherný odkaz. Trošku nekonvenčne podaný a niektorí ho
možno aj prehliadnu, ale je tam a vyrazil mi úplne dych. Stále si však nie som úplne istá, čo si o tejto krátkej knihe (má čosi cez 250 strán, jednohubka... ťažká jednohubka s kopou klobásy a slaniny, z ktorej vám bude ťažko) myslieť. Fakt netuším. Ani som ju nehodnotila, no mnohé som si z nej vzala.

Nerozdávajte sa, určite nie. Ja som sa v tej obeti aj trochu našla - pretože aj ja sa snažím v každom vidieť LEN to dobré a srať na všetko zlé a zhnité v jeho vnútri. Fakt. A potom to príde - facka a ja to zrazu vidím a je mi zle (bejvávalo to horšie). Takže bacha nato, koho pustíte do svojho života. Môže to byť riadny hajzel.

A ku knihe? Prečítajte si to. Teda... ak vám nevadia úplne zvnútra prehnité postavy, ktoré by ste v realite možno aj zabili. Ak ste ako ja a nevadí vám to, choďte do toho. Podľa mňa neoľutujete.

Moje hodnotenie:
...úprimne? nehodnotila som, neviem ako, ale možno nato prídete vy ;)

12/21/2016

Výkrik do tmy

Za chvíľu mám skúšku.

Z účtovníctva.

Asi zomriem. Bože, fuj, už tretí deň som v takom strese... fakt asi zomriem.

Panebože na nebi! Nedovoľ, aby som zhebla kvôli účotníctvu! To nie je príjemné!

Nádych, výdych, nádych, výdych... bože, ja to asi fakt nedám. 

Posledná skúška, to musíš dať!

Buďte radi, že nemusíte žiť s mojou hlavou, porazilo by vás. Však... ani ja od toho nemám ďaleko. 

Nádych, výdych, nádych, výdych... kurnik!

Každopádne:

11/20/2016

Dark romances aneb moje srdce plesá (aj keď by nemalo...)

Hm... viete, je to takto. Mám už dlhodobo knižnú krízu. V lete tohto roku sa to trochu zlepšilo a to hlavne vďaka F*ck love (ktorú som už spomínala) a knihám, ktoré nasledovali. A tie knihy, verte či nie, fakt nie sú pre každého a občas sama sebe poviem: fuj, fuj, prečo to, do prdele, čítaš?! – a pokračujem ďalej, pretože si jednoducho neviem pomôcť.

Dark romance (resp. temná romantika... blueh, znie to divne v slovenčine) nie sú takými tými sladkými príbehmi, pri ktorých čítaní sa vám až lepia ústa od toľkej sladkosti (zase klamať si nebudeme, aj to padne vhod raz za čas). Pamätáte sa na Fifty Shades of Grey? Áno? Neviem, prečo sa pýtam takú sprostú otázku, pretože je jasné, že aj keď ste knihu nedržali priamo v rukách, určite neušla vašej pozornosti alebo ste aspoň počuli o filme. Takže Fifty Shades of Grey sa dá považovať za dark romancu, aj keď sama by som povedala, že celkovo tento kvázi žáner len okrajovo lizne. Ale... je to nejaká tá odnož. Pokiaľ však ide o číro číru temnú romantiku (fuj, stále to znie rovnako zle ako prvý raz), je to o úplne inom leveli. Sex, BDSM, zneužívanie... no, je to fakt o trochu inom leveli.

A keďže moja knižná kríza prestala (haha, prečo si klameš, Simčila? vieš, že neprestala...) práve vďaka týmto knižným „skvostom“, nedá mi o nich čosi nespomenúť. Jedno veľmi dôležité odporúčanie, resp. varovanie: TIETO KNIHY FAKT NIE SÚ PRE KAŽDÉHO! Rozumeno? Tak môžeme ísť nato.

Escape from Paradise (Gwendolyn Field)
Gwendolyn je pseudonym. Autorka píše aj knihy pre mladších čitateľov a nechce im spôsobiť traumu. Tak si zvolila pseudonym. Nie, zatiaľ som neprišla nato, kto Gwendolyn v skutočnosti je (pretože som sa o to snažila asi 5 minút a potom si povedala, žeby to stratilo svoje čaro), takže vážne netuším, čo vlastne napísala. Ale Escape from Paradise bolo moje prvé okúsenie dark romance a musím povedať, wow.

Angela sa rozhodla ísť počas jarných prázdnin do Mexika so svojimi kamarátkami. To najhoršie, čo si predstavovala, že by sa jej mohlo stať je, že nato prídu jej rodičia. Bohužiaľ... stalo sa horšie. Zapáčil sa jej Fernando... ktorý ju znásilnil a keď zistil, kto jej rodičia sú, uniesol ju. K otcovi. Ten vybudoval raj pre mužov v Španielsku a Angela má dve možnosti: buď bude spolupracovať a stane sa jednou z otrokýň alebo zomrie. Na druhej strane Douglas pochádza z bohatej rodiny. Jeho rodičia boli zavraždený, keď mal šestnásť a jeho malého brata uniesli. Keďže pracuje pre vládu ako tajné očko, rozhodne sa prijať ponuku zachrániť Angelu. A tam sa nám to začína zamotávať.

Angelin život v španielskom raji je... uff... ako to opísať? Neskutočný. Viete, budete sa sami seba pýtať, PREČO konala tak, ako konala. PREČO nespravila niečo iné, ale... pochopíte to. Gwendolyn má jeden neskutočný dar – viete pochopiť a prijať to, prečo sa daná postava správa tak, ako sa správa. A to nielen v prípade Angely, ale všetkých obyvateľov vily, v ktorej sa stala otrokyňou. Na druhej strane Douglas... kým nepríde do vily, je zaujímavé sledovať jeho život. Jeho pohnútky. Jeho snahy. Jeho postup životom. Keď sa konečne dostane do Španielska, tak trochu to stratí šťavu. Nie, nebojte sa! Myslím si, že Gwendolyn vás predsa len na konci knihy dosť prekvapí a nie je to všetko len pevne nalinkované, len... aj keď je to temná romantika (mala by som prestať používať toto divné slovné spojenie...), tam to dôjde k bodu, kde je to striktne takmer všade dané. Žena, ktorá bola zneužívaná a potrebuje byť zachránená a muž, hrdina, ktorý sa do toho strmhlav vrhne. Stále to však nemení nič na tom, že Escape from Paradise je veľmi chytľavé čítanie a nebudete schopní sa od knihy odtrhnúť. Nato dám krk!

Moje hodnotenie: 


Dollar #1: Pennies (Pepper Winters)
Poviem to na rovinu... po dočítaní som sa triasla ako feťák, ktorý má absťák. A stále ma to občas chytí. Vďakabohu, druhá časť je už na svete a ak pánboh dá, čoskoro sa do nej pustím. Pretože Pepper Winters je výnimočná autorka. A hlavne sa nebojí písať aj o tom, z čoho vám bude tak neskutočne zle (a pritom sa budete hanbiť v kúte s knihou v ruke, lebo sa nebudete môcť odtrhnúť), až sa budete sami pýtať, či sa toto fakt deje (deje) a prečo by o tom niekto písal (pretože je to guilty pleasure ako sviňa a... viac som spomínala vyššie).

Hlavná hrdinka mala 18 rokov, keď ju zavraždili. Na jej smolu, jej vrah ju včas oživil a predal. Do sexuálneho otroctva. Stratila svoje meno, svoju identitu, všetko. Prijala nové meno a jediné, čo jej nový majiteľ nedokázal vziať, bol jej hlas. A potom prišiel on. Elder Prest, zlodej s srdcom čiernym ako jeho duša. Díval sa na ňu ako na človeka a napriek tomu, že nevydala ani hláska, v nej nachádzal odpovede na svoje otázky. Jej majiteľa, s ktorým obchodoval, vyzval k jednej noci s ňou. Prežila dva roky mučenia a Elderovi neverí. Bude jej priepustkou alebo jej klincom do ešte horšieho pekla?

Toto je úplne iný cup of tea ako Escape from Paradise. Prečo? Zatiaľ čo prvá zmienená kniha, napriek tomu, že jej téma jej zamerania je hrozná sama o sebe, je... prijateľnejšia. O dosť. Ak by ste tieto dve knihy čítali za sebou rovnako ako ja, pochopili by ste. Pimlico, hlavná hrdinka, je nielen sexuálnou otrokyňou. Stala sa vecou. Doslova. Jej majiteľ je fakt... uff... neprichádza mi na um iné slovo ako strašne škaredé pomenovanie mužského pohlavného orgánu. A čoby. Jej majiteľ je ešte horší. Je to násilník, ktorý jej zo života robí peklo. Zatiaľ čo Angela si vo svojej podstate žije v komforte, aj keď je nútená k sexu a veciam, ktoré nechce, Pimlico prišla o všetko. Jediná vec, ktorá jej ostala, je jej hlas. A čo sa týka Eldera... nie je to záchranca. Nie je to hrdina. Vážne nie. Neodhalí sa o ňom toľko vecí, koľko by ste si želali (pokračovanie, musím si prečítať čím skôr to pokračovanie!), ale jednoducho to viete. A sám to o sebe tvrdí. Celé jeho bytie, každé jedno slovo, ktoré vypustí z úst, kričí, že nie je dobrý človek. No napriek tomu ho budete milovať. Od momentu (menší spoiler!) keď hodí Pimlicu mincu so slovami: Pencu za tvoje myšlienky.

Pepper Winters píše neskutočne. Na konci som si takmer vlasy vytrhala, pretože to vygradovala takým spôsobom, až som nevedela od tých nervov ani dýchať. A tu vidíte, prečo som mala absťák. Ktorý čoskoro zapijem! Teda... ehm, začítam.

Moje hodnotenie: 


Monters in the Dark #1: Tears of Tess (Pepper Winters)
A keď máte absťák po jednej knihe od Pepper, automaticky siahnete po inej, keďže pokračovanie je v nedohľadne a niekoľkokrát bolo preložené. A ja som vyrevúvala Beátke dňom i nocou, kedy konečne vyjde, a keďže je Beátka veľmi dobrá kamarátka, podsunula mi toto – nečítala to, ale vraj je to dobré. Veľmi dobré. No... po knihe ako Pennies to až také dobré nebolo, ale musím uznať, že aj príbeh Tess mal svoje čaro.

Tess čoskoro zoštátnicuje, bude pracovať vo vychytenej firme a má milujúceho frajera. A keďže sú spolu až nejaký ten piatok, vyberú sa spolu do Mexika. A keďže Tessin frajer je kus idiota, Tess unesú a nadrogujú (fakt je to kus vola, nemôžem si pomôcť). Je vystrašená, no rozhodne sa bojovať a nepoddať situácii, ktorá nastala. Dokáže ju Brax (ten jej milovaný frajer...) nájsť skôr, ako bude úplne zlomená?

Takže to, že Brax je kus vola, už viete. Lebo je. Tess je fajn. Viac než fajn. Je to hrdinka, s ktorou je príjemná každá strana. A potom tu máme je nového majiteľa. Q. Fakt, Q. Dokonca som v tej knihe listovala, či fakt a prišla som nato, že je to prezývka. A Q nie je až taký hrozný, ako sa zdá. Zistíte to pri čítaní. No a vzhľadom nato, že Tess je bojovníčka telom i dušou, je to fakt veľmi zaujímavé čítanie. Veeeľmi zaujímavé. No nie, po dočítaní Pennies. Pepper si ale udržuje svoj štýl písania, ktorý je viac než nadštandardný. Napriek tomu čítanie pokračovania odkladám na neurčito. Môžem však povedať, že zatiaľ – už zo spomenutých – ide o knihu, ktorá by sa mohla páčiť aj ľuďom, ktorý na tento štýl romancí veľmi nie sú.

Moje hodnotenie: 


Masters #1: Her Master’s Courtesan (Lily White)
A viete čo? Už čítam pokračovanie. A viete ešte čo? Bude vianočná novela. A ešte niečo... vraj to už má dĺžku románu, takže to nebude novela! A pevne verím, že aj oficiálne tretie pokračovanie bude čím skôr. Prisľúbený je rok 2017. Nadšene sa natriasam. Whoa, whoa!

Takže úplne na úvod toho všetkého, pár slov od samotného Aidena Olivera:

I am a Master.

You must know this fact to understand my story.

I capture women.

I break them down.

And I rebuild them.

Takže... myslím si, že toto úplne na úvod stačí. Aiden je teda monštrum bez akejkoľvek morálky (fakt) alebo citu (fakt číslo 2), ktorý sa doslova vyžíva v zneužívaní (fakt numero 3). A napriek tomu, že je to taký chumaj a predátor, ktorého by ste ani neopľuli (ha, ale ba, z toho, čo som pochopila, je to fešák až strach a každá by nad ním slintala, takže toľko k tomu), ho budete milovať. A nenávidieť. A viete, také tie typicky zmiešané pocit. Potom príde na scénu Rebecca (veľmi skoro) a poviete si, aha, tak ono to naberie ten klasický smer... a prd! Nie. Nechcem spoilerovať, ale keď je raz niekto hovädo, navždy bude hovädom. No matter what.

A viete prečo som si toto tu tak neskutočne zamilovala? Lebo Lily White nepíše predvídavo (okrem toho veľmi ľahko a svižne a tie strany ubiehajú a ubiehajú a ahaho, koniec) a máte chuť si vytrhať všetky chlpy na tele od nervov. A keď aj dôjdete k nejakému tomu bodu, tak si poviete: No dopekla (slabý výraz), ona to fakt urobila?! Takže toľko. Je to na nervy. Ak máte slabé srdce, neodporúčam. Och a tá kniha ide v podstate proti všetkému, v čo verím. No vzhľadom nato, že som si to čítanie tak neskutočne užila, Aiden asi bude mať v niečom pravdu. Ale ak by ste ho niekedy stretli, tak pst! Nič mu nehovorte. Ešte si to bude chcieť na mne overiť (ale nie, pevne verím, že takého chumaja vo svojom živote nestretnete nikdy a budeme všetky/všetci milované/milovaní do posledného dychu).

Moje hodnotenie:



A na úplný koniec: som zvrátená duša? Som. A viete čo? Je mi to úplne ukradnuté. A mala by som sa učiť. Alebo si dáme radšej ďalšiu kapitolku z Masters #2? Už chápem ako sa cítil Hamlet, byť či nebyť? To je otázka! 

10/29/2016

Neplač, Anna alebo po dlhom čase opäť v divadle (a plná nadšenia!)


Už dlhšie som uvažovala nad tým, žeby bolo celkom fajn zablúdiť do Bábkového divadla na rázcestí. Predsa len... už som v Banskej Bystrici tretí rok a divadlo bolo vždy tým umením, ktoré mi bolo blízkym (samozrejme, Simča, hlavne keď si tam zablúdila raz do roka, ale... ehm... viete ako to je, ľúbi sa vám to, ale čas... čas je ťažké nájsť). A keď vám ešte k tomu učiteľka na predmete povie, že 25% známky budete mať len vďaka návšteve divadla a napísaním „krátkej práce“ ohľadom spoločenského protokolu... no... proste si poviete, že nadišiel ten správny čas nabehnúť tam (po tých dvoch rokoch, čo to plánujete :D). Takže som tam nabehla (a hlavne i vďaka tomu, že šla aj spolubývajúca a to ma popohnalo!) a odchádzala s ústami dokorán.


Nebudem vám hovoriť také veci, že kto to napísal apod. Nie je to totiž vôbec podstatné! Neplač, Anna je príbehom ženy z pohľadu muža (ehm... asi dáko citujem to, čo bolo už napísané... nechtiac) a hlavnou hrdinkou je Anna. A herečka. Hm... v podstate to prebieha tak, že na scénu príde žena, ktorá si sadne a v podstate hrá samu seba. Herečku. Herečku, ktorá nie je taká dobrá, ako si ľudia v okolí myslia a ktorá je proti všetkým tým pravidlám, ktoré v divadlách platia. Napr. prečo by sa nemohlo počas predstavenia piť víno, keď ho očividne hlavná hrdinka popíja? Prečo to musí byť nechutná voda (sirupová, v horšom prípade s potravinárskym farbivom, ble ble) alebo dáka žbrnda, z ktorej vás napína? Viete... najlepšie na tom celom bolo, že ste proste mali pocit, že naša milá herečka hrá samu seba a sem tam okomentuje správanie Anny, ktorú by mala hrať (krava blbá, čo si to necháš?!). A práve kvôli herečke, ktorá hrá herečku, ktorá hrá Annu (sranda, čo :D), má celé toto predstavenie neskutočné grády! V živote som sa asi tak nenasmiala (klamem, keď som bola v SNV na Sen noci svätojánskej v modernom šate, tak som sa smiala tiež dosť, ale toto bolo o dosť komornejšie). Štádia opitosti u žien? Krása. Oslava ženy a ženskosti. A potom... potom príde zlom. A zistíte, že herečka nie je herečka, že je Anna. Anna, ktorá je naliata a už ani nevie, kým vlastne je a z komédie... z tej komédie, z ktorej ste sa išli docikať od smiechu, je zrazu dráma. A vám sa chce plakať.


Ono je to tak... odchádzala som z divadla, z tej malej sály, s dosť zmiešanými pocitmi a stále som si to v hlave (ani srdci) úplne neutriedila. Viete... nechcem prezrádzať viac, ako je potrebné pretože by to celé stratilo zmysel a čo ak sa tam chcete na tento skvost zastaviť? Ale určite to nebolo to, čo som čakala a bola som veľmi milo prekvapená a ako celok toto predstavenie ozaj stálo zato a rada by som naň zašla ešte raz (neklamem, fakt by som tam šla opäť, ale viete... hovorila som si dva roky, že pôjdem do divadla a nedostala som sa tam, takže toľko k tomu). Pokiaľ máte chuť na nieto kontroverzné a nie také, čo v divadlách vidíte bežne, určite odporúčam do divadla zájsť. Aj tá cesta do Bystrice by zato stála, verte mi!